Kto z vás bol dnes oslavovať, há? Ivan G. rečnil o charaktere a hodnotách, deti pri pohľade na vlak Štefánik zas prozaicky konštatovali, že "aha, ihličky!", nejaký srandista zas po skupine veteránov zvolal: "zdravím, bývalí soudruzi!", ÚPN pidistánok a stará expozícia, rokmi nemenná. Ňu, ňu, ňu, SNP. Ale dobre tí Bielorusi spievali, dobre.

Vždy ma ide rozhodiť, ak aj predtým možno dobrý blogger na SMEčku otehotnie, a začne postovať také tie tuctové detské hlavy, usmievavé detské hlavy, zívajúce detské hlavy a mračiace sa detské hlavy. Úplne najsamhoršie je to v prípade, ak sa snažia ten blog napísať akože v mene tej detskej hlavy, a dávajú vety ako "ahoj som Marko a som na tomto svete nový" príp. "volám sa Samko a mamička ma veľmi ľúbi". 

Čo som to chcela... Jednoducho, existujú veci, čo patria len a len do vášho albumu, a to, že detské hlavy otravujú vaše rodinné stretnutia je len a len vaša vec, netreba trápiť aj cudzích ľudí. Napriek tomu má každý také tie veci, o ktorých si myslí, že sú také roztomilé, že rovnako roztomilé ako jemu budú pripadať ostatným. 

Voi la, trp čitateľ, trp.

-moja drobná relikvia z hodín náboženstva, z čias, kedy flanelová košeľa bola v móde a ja som si pred zrkadlom skúšala odpovede, ktoré redaktor kládol vtedy ešte neznámej Brigitte Schmögnerovej. Dámy a páni, novoročné predsavzatie, platné pre rok 1996.

PS: áno, nemýlite sa, skutočne som v tomto poste porovnávala malý šuter a detskú hlavu. 

Vždy, vždy som rozmýšľala ako to tie mrdky dokonalé robia. (áno, dikcia prvej vety pripomína blogy Olivie Olivieri, nebojte, neskončíme u toho, aká som šťastná aj s tým kilom navyše a že deti ma ľúbia aj nenamaľovanú a podobne). Nedávno som sa dušovala, ako idem veci robiť poriadne. Prvé výsledky.

Prihlásila som sa na francúzštinu. Títo frantíci sú vám veselý národ. Bližšie som v živote spoznala dvoch. Ten prvý zvykol po tretej vodke robiť kotrmelce a skackať po chodbách a vykrikovať niečo ako "aj fíl sou fríí" a tá druhá sa zvykla asi tak štyri dni v týždni váľať nadrbaná po dlážke vo východonemeckej klubovni, potom začala chodiť so Slovákom, ktorý ju po troch dňoch nechal, a tak sa začala po klubovni váľať o čosi častejšie. Ach, tie spomienky... Nič to ale nemení na fakte, že vo veku 21 rokov dokážem v románskom jazyku zašveholiť len "máš ho taký veľký", a aj to len po taliansky. A uznajte, zvyšovať ego talianskym juhošom je v Európe asi tá najmenej potrebná vec.

V mojej bakalárke, ktorú mimochodom píšem už rok a pol, a nachádzam sa na presne deviatej strane som narazila na zásadný problém, ktorý sa vymyká naplánovanému postupu.

Plán bakalárky:

• vymyslieť sofistikovaný nadpis podlo a prefíkane s dopredu jasným záverom si položiť otázku "sú vlastne nemeckí islamisti reálnou hrozbou?"
• kydať na islamistické spolky
• kydať
• používať cudzie slová a zložitú skladbu viet
• zapracovať skrytý frk
• kydať
• prísť k sociálnovednému záveru, že táto zákerná intencionálna hrozba si žiada zvýšenú sekuritizáciu v systéme spolkovej ochrany ústavy
  

• sofistikovaný nadpis vymyslený
• podlá a prefíkaná otázka položená
• úvodné kydanie
• kydanie sa zadrháva
• kydanie zlyháva
• organizovaní islamisti okrem posedávania v spolkoch, vydávania brožúr a nejakých článkov obstarožných páprdov majú útok na nemecký ústavný poriadok ťažko u riti (skúste si niekedy prelistovať nejaký ten vo worde písaný mesačník nejakej zastrčenej farnosti, a títo islamisti vám prídu ako celkom fajn ľudia)
• autorská kríza
• kríza
• kríza

Nie som ja veľmi na tieto západné kraje. Ja radšej tak, po našom, boratizmus poobzerať v strednej Európe, človek sa aspoň zasmeje a zabaví, keď nejaký Herr Genosse drbne komín a fabriku dakam do česko-saského pohraničia akoby sa nechumelilo. Keby len po mojom bolo, strihnem si to do Tiraspolu cez Telgárt a Duklu. Čo tam v Škandinávii, nuda je tam, načačkané a čisté všetko. Človek aby sa strážil, či dačo nezašpiní. No ba! 

Napríklad aj viem, čo som robila ja. (panebože dúfam, že sa mi podarí dokončiť tento post bez pátosu). Ja som v lete pochybovala. Pochybovala o sebe. (kurvafix, je to ťažšie ako sa zdá) Že veľa toho, za čo sa môžem hrdo postaviť nie je. Že všetko len tak pro forma, len akoby a nie poriadne robím. Že sa mi všetkého akosi priľahko dostáva, a veľa vecí so šťastím preliezam. Že sa pri ničom nepozastavím, nedotiahnem do konca, len preletím a odhodím. Na moju obranu, mám to od detstva, hádajte kto reval v Priore a metal sa v oddelení textilu, kým mu nekúpili plátené vreckovky? a hádajte, kto má, a ja teda fakt netuším prečo, ale zásobu textilných vreckoviek do konca života?

Veľmi pekne to načrtol tutoka JJ v ostatnej diskusii, a ešte krajšie socka na bystrickej hlavnej stanici:

"Jaj, však to tento Habera je len také hovienko zabalené v celofáne."

No fakt, nielen kdejaké smotany by som mala lízať, ale konečne aj trochu pohnúť a zapracovať. Tak!

(koniec ufňukaného postu, a náhodou ešte môžete byť radi, že som vás nimi nezásobovala celé leto, ha!)

...a nabudúce a skoro už po starom, a bez zbytočných emócií, presne tak ako to máme radi.

Tuto Lemuel je vám veselý človek. Pošpásovať, na to by ho bolo. Jemu nestačí, že som tretí týždeň nezamestnaná, že chodím na zriedkavé výlety do Adamova, že mám na sebe už štvrtý deň rovnaké tričko a tretí deň rovnaký fľak od pudingu, že raňajkujem Nutellu a že mojou jedinou starosťou je kedy J.D. znovu šmykne Elliot. (Scrubs, všetky série, druhé pozeranie)

Podľa mňa to na pochovanie jednej ľudskej dôstojnosti stačí. Teda mne stačí, ale samozrejme tutoka pánovi intelektuálkovi nie. Jemu to nestačí. Ono sa mu to máli. Ešte sa bude vypytovať, že:

"Ctení čitatelia, za neprečítanie ktorého literárneho veľdiela sa hanbíte najviac? Von s tým!"

"To ty si ako nečítala? To nemyslíš vážne! Vole, ani toto si nečítala? To naozaj? Šak to je klasika. Neeveerím."

• Spasiteľské žvásty: Biblia nula bodov, Kniha Mormonova nula bodov, Dianetika nula bodov, ale Korán som dala. Hrozná nuda.
• Antickí filozofi(ovia): hehehhohoho, sa mám príliš rada na to, aby som čokoľvek z toho otvorila
• Stredovekí... vlastne všetci filozofovia od Platóna cez Machiavelliho po Eca, prosím, nepíšte tie svoje diela. Fakt, prosím. Jaj, aby som potešila aj ostatných čitateľov, tak Hayek nula bodov, A. Smith nula bodov.
• Teraz zase niečo na čom ľpie väčšina mladých mužov od 16-30 rokov: Na ceste k Hlave XXII. . Nečítala ani jedno.
• Hocijaké sci-fi. Nikdy a nikdy nebudem. Sci-fi je neskutočný humus.
• Populárna kultúra: Harry Potter a Pán prsteňov. Ani knihy, ani film. Sauronova armáda, elfovia, vymyslené krajiny a čarodejnícky učeň. O tomto sú najpopulárnejšie knihy dneška, hej? (vy sa teraz rozčuľujete, a ja sa úprimne smejem).
• V Moby Dickovi som si lisovala púpavy, tak zhnil.
  
• Áá, toto bude dobré...
  
• Čítajte: nečítala som žiadnu z tých kníh s pekným obalom, že Lasica a Satinský a Filip. Lebo, a teraz pozor, ja ich naozaj nemusím, a dodnes mi je záhadou, ako mohli mať koncom deväťdesiatych rokov stredajší prime-time so Všetci sú za dverami. Yuk.
• Veľký Gatsby, Huntington (do polky), Mechanický pomaranč (obludnosť), nič od Virginie Wolfovej, Petra Pišťanka (okrem Intímnej besiedky na statione).

Oj, oj. Niektorí možno viete, niektorí nie. Takže posledné týždne od štátnic trávim pracovne. Nie nejaký chutný part time, ale hnusný fabrikový nine-to-five job. Vážení a milí, ešte stále* pracujem pre IBM. Áno, to IBM, kde sa grupia všetci geekovia z Brna, geekovia z Indie, geekovia z Rumunska a geekovia z Poľska.

* ešte stále = dnes som sa cez „tímlíderku“, „proudžekt menedžerku“ a iné anglické názvy dostala k veľkému onému celého oddelenia, aby som mu predniesla vetu: „the more I work here, the less I like it“, prípadne „I thought this job might be challenging for me, but it´s not“. Veľký oný to musí prehnať cez štyri ďalšie anglické názvy a zajtra mi dá vedieť, čo a ako.

No, ale k veci. Korporátne kultúry sú samozrejme skvelé. Fakt, kopec srandy. Úplne najviac srandy je to vtedy, keď ste chlapec z južnej Moravy, a veríte, že dobyjete svet. Tak napríklad môj kolega. Môj kolega Jirka je ambiciózny a rád sa zoznamuje. Môj kolega Jirka má angličtinu, pri ktorej si každý normálny človek (rozumej: ja) kreslí do korporátneho zošita jeho podobizeň a pichá do nej perom. Môjmu kolegovi Jirkovi to ale samozrejme nebráni komunikovať. Komunikuje veľa a rád.

Môj kolega Jirka má tiež potrebu sa ku mne nahnúť a na adresu mojej inej kolegyne z Egypta nežne zašepkať:

„Mne sa hrozne nepáčia tie šatky, čo majú okolo hlavy. Nech si to dá dole, aspoň tu v Čechách.“

Podotýkam, že moja kolegyňa z Egypta rozpráva piatimi jazykmi a inteligenciu má ekvivalentnú násobku tej Jirkovej. Môj kolega Jirka sa zásadne predstavuje ako George. Na môj kompromisný a priateľský návrh, že ho budem oslovovať „Džirka“ už ale bohužiaľ nereagoval.

Viem tiež – a spolu so mnou asi ďalších dvadsať ľudí - že náš kolega Jirka NEmá účet v banke Reifeisen. Viete prečo? Viete? Ešte stále nič? Nápoveda: sme v Brne. Nič? Tu je odpoveď: „hahaha, ic very ixpensiv, hahaha“. Kolega Jirka má ale dva mobilné telefóny a nebojí sa ich vyložiť. Kolega Jirka nesedí na stoličke ako normálny človek. Kolega Jirka sediac na stoličke komunikuje zásadne s rukami za hlavou a machistickým exposé svojich genitálií.

Môj kolega Jirka je ambiciózny a verí, že raz dobyje svet.*

* v prípade, ak sa tak stane hľadám kámošov do kibucu v mongolskej púšti.

Dnes slnečno, 30°C. Tak som v tom slnečnom počasí, 30°C po dvanástej hodine na obed vstala, a keďže sa blíži už vyše polstoročnica mojej drahej maminky, že jej teda spravím radosť, a nech kolegyne v jej zapadnutej bystrickej kancelárii aj porazí, ale moja mama oslávi svoju vyše polstoročnicu v novom oblečení z H&M. (panebože nedopusť, aby som niekedy musela pracovať v čisto ženskom kolektíve)

Hop-šup, hento tamto, polhodinka v H&M na Českej v Brne, a na pokladni pristála kôpka handier z Bangladéša a Thajska so švédskou visačkou. Slušne pozdravím, a spýtam sa, teda či by som ponížene mohla zaplatiť. Odpoveďou mi je "nooo", bez pozdravu. Ok, nevadí, slušne sa snažím aspoň o očný kontakt. Reakciou je, že slečna za pokladňou stihne nadávať na zákazníkov, kt. "se tady serou". Ok, kto som aby mi mizol úsmev z tváre, všakáno. Keď sa slečna za pokladňou neunúva na mňa pozrieť, ani keď mi dáva podpísať účet, niekto by sa mohol aj uraziť. "Nashledanou" končím, ako inak slušne. Bez odpovede, ako inak.

Za normálnych okolností, by som si len v duchu skonštatovala, niečo v zmysle "si škaredá, nie práve najchudšia, máš nad tridsať a robíš za pokladňou". Lenže, duch la résistance bol silnejší. Slušne som vypochodovala von - prejsť sa (neznášam ľudí konajúcich v afekte). Ignorujúc fakt, že som a) v strednej Európe, b) sťažovatelia sú dopredu odsúdení stať sa idiotmi znovu vpochodovala dnu.

Mimoriadne slušne som sa spýtala inej slečny, že teda by som rada upozornila na nevhodné správanie zamestnanca. Že predsa len, istý vzorec správania zákazník - predávajúci by mohol ostať zachovaný. Slečna mi nato, že "je možné, že predavačka mala zlý deň". Ja slečne nato, že mňa také veci až tak nezaujímajú, a že odzdraviť je predsa len, prepytujem - slušnosť. Slečna kontrovala, že "ľudí je veľa, a že to oni sú neslušní". Po čase som teda zo slečny aj nejak vytiahla, také to povinné, že "je nám to líto". Pred odchodom som sa ešte slušne, ako inak, spýtala či to podľa nej, všetko, čo som jej rozpovedala malo nejaký zmysel. Citujem: "ani ne, to víte".

Nuž, a tak. Nevadí, ducha la résistance, nejaké H&M na Českej nepokorí.

Tak si to ten dnešný slnečný deň, 30°C mierim na Grand, vyčkať na vzácnu návštevu z Bystrice. Slnko pripeká, zjavne niektorým ľuďom aj viac ako by malo. Úplne konkrétne a najviac slovenským robotníkom. "slečna, hybáj gu nám". "Slečinka, daj mi" "ja by som ťa jebal chcéš?" No bolo mi viac treba? Bolo? Tak som sa teda la résistace otočila, (podľa mňa s výrazom latino buchty, ale za to neručím) a podišla ku chlapcom v montérkach:

"Zlatko [sic!], teraz sa dobre porozhliadni okolo seba, potom sa pozri na seba, a čo myslíš - tak reálne - aká je šanca, že ktorákoľvek ženská bude na vás kladne reagovať? No tak, skús. Tipni. Len tak, ma to zaujíma."

---nič, iba ticho---

A to už kde sme, že ľudia ani na otázky neodpovedajú?

obr. vyššie preskúmať tunáka

Pamätáte ešte môj posledný post o stresujúcich idiotoch? Ó áno, ja som taká neskutočne veselá osoba, hahahihi. Áno, to som presne ja. Večer pred:

[10. 6. 2008 22:01:17] Karolina Koscova says: ****
aa
konec, toto nie
preco ****
ja nechcem
16 hod do statnic
nefiem ****, **** SPOLOCNE EUROPSKE POLITIKY
neviem
ak mi este dakto posle povzbudzujucu sms, tak vrazdim
vrazdim

Takže ešte raz, a slušne, ďakujem. Áno, zoštátnicovala som, tak ako som predpokladala, bohužiaľ pár dní pred som nebola až taký geroj a niektorí ľudia si to škaredo odskákali. Takže vďaka Matúšovi za trpezlivosť, Katke už neviemkoľkýraz za vedomostný, chápavý a vysvetľujúci background a špeciálne rodinnému klanu Rieglovcov aus Bonn, ktorý sú zodpovední za TOTO. Nájs.

Inak nuda. Dôstojne som ukončila pracovný pomer. Dostala som novú, jazyky viac vyžadujúcu a lepšie platenú prácu, predvčerom sme mali piaty mesiac dosiaľ nenarušeného vzťahu s Matúšom, čochvíľa sa sťahujeme do nového bytu, priatelia sú a sú skvelí , no a preliezla som štátnicami z eurosračiek. V lete si chcem spraviť TOEFL testy a skočiť do Dánska. Nechutné, že?

Takže takto: v nadchádzajúcom mesačnom menštruačnom cykle (áno, dlho som uvažovala nad použitím tohto slovného spojenia) plánujem nasledovné

• zoštátnicovať z európskych štúdií*/**
• dôstojne ukončiť pracovný pomer (ak to číta niekto z práce, tak zdravím)
• nájsť ešte dôstojnejší (rozumej lepšie platený, jazyky ešte viac vyžadujúci) fulltime
• virtuálne si nadizajnovať nový byt, do ktorého sa sťahujeme (teda pravdepodobne)
• reálne ho vybaviť ekonomickým IKEA nábytkom
• stretnúť aspoň troch ľudí aj naozaj, nielen na Facebook-u